Môj týždeň v nemocnici

11. července 2011 v 20:05 | P |  Na premýšľanie
Nebojte, zlomeninu naštastie nemám, ale nechcela som sem dávať obrázok krčných mandlí...

Celé to začalo ku koncu skúškového, keď som si myslela, že umriem. Od únavy, stresu a nevedomia. V tom čase som riešila asi dvadsať rôznych situácií naraz. Školu, bývanie, mužské pohlavie a iné veci. Možno sú to banality, ale nemať kde zložiť hlavu a kam premiestniť svoje veci nebola až taká sranda. Horšie bolo, že keď si človek myslel, že bude mať kde bývať, keď Vám niekto povie, že Vás na 100% berie a o deň nato napíše, že berie nieho iného a vy máte teploty, zimnice a je vám zle, tak neviete čo skôr. V tom momente som to videla všetko čierno ale nakoniec vďaka kamarátom mám kde bývať.


Niektoré situácie v našom živote sú hold o tom či sa z toho zosypeme alebo nie. Horšie je, že som stratila kamarátku, ale asi nebola až taká dobrá keď ma nechala v štichu, keď vedela, že mám nervy zo školy a že aj ona prispela k
tomu, že predlžujem. Ona si to, ale asi nikdy neuvedomí.

Tak som sa rozhodla ísť domov k doktorke a potom zas späť do Brna. Sťahovanie a choroba nie je zrovna dobrá kombinácia. Keď som vrátila späť domov, tak som bola skoro na umretie. Nechutenstvo bol len začiatok.
Ale potom prišiel môj veľký deň - piatok. Pre niekoho začiatok prázdnin, pre mňa hospitalizácia v nemocnici. Horúčka bola ešte tá príjemná časť, ale to že mi bolo na odpadnutie, nemola som rozprávať, jesť, piť a chcelo sa mi jedine umrieť bola tá horšia časť.

Takže keď ma videla už asi piaty doktor, konečne niekto usúdil, žeby bolo fajn ma strčiť na lôžko a dať mi vnútrožilne antibiotiká. Ale prečo sa človek dostane až na nemočničné lôžko? Hlavne kvôli podozrienu na mononukleózu. Zaalo to ako angína, potom to bola infekčná mononukleóza a teraz je to znova angína. Ale okrem skvelých diagnostických vlastností každého doktora v okruhu 10 km, mi v nemocnici bolo fajne. Sestričky boli naozaj skvelé. Starali sa, a keď ma videli s mojou alegrickou reakciou na antibiotiká (osobne si myslím, že to bol dôvod prečo si ma tam nechali) tak ma ľutovali. Aj keď mi hneď prvý deň nadvali, že nepijem, ale keď pijete studený čaj (fakt bol studený) a máte pocit, že vám niekto prikladá rozžhavený dát do hrdla tak moc piť nechcete. Ešte ten deň a noc som mala horúčku 39°C, čo nie je práve najlepšie, keď moja normálna teplota je tak okolo 35°C. Vďaka tabletkám a infúziam som spala skoro 12 hodín denne a keď som bola hore, tak väčšinou bol niekto na navšteve alebo som si čítala knihu, pozerala film, chatovala. Po troch dňoch už všetko prešlo, našťastie, ale stále som sa cítila dosť zle. Ale vďaka sestričkám, skvele diete a primárovi, ktorý ma volal Peťka, som teraz OK. Jediné čo ma ešte stále štve je to, že výsledok či to bola alebo nebola mononukleóza skončili asi v koši alebo vo vesmíre. Takže ak sa znova zhorším, tak to je mono, ak nie bola to angína.
Viva la moderná medicína. Asi si dám nejaký korienk a uvidím čo bude.

Btw. v posledných dňoch sa cítim ako drogový díler. Mám viac tabletiek než lekáreň, ale aspoň viem aké je to byť Housom.

Zdraví a pevné nervy cez prázdniny želá, P.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Petfruf Petfruf | 11. července 2011 v 21:15 | Reagovat

Chudáčku :-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama